Vojna, ktorú nevidíte (mediálna manipulácia)

Autor: Silvia Smolková | 27.5.2020 o 17:26 | (upravené 27.5.2020 o 17:32) Karma článku: 3,48 | Prečítané:  344x

To, že médiá dokážu hravo manipulovať verejnú mienku, snáď pre nikoho nie je nová informácia. No to, akú silu majú médiá aj v tak závažných situáciách ako sú obdobia vojen, som naozaj netušila.

Aspoň dovtedy, kým som so zatajeným dychom a slzami v očiach nedopozerala odvážny dokument od ešte odvážnejšieho austrálskeho novinára a režiséra Johna Pilgera. Film s názvom “Vojna, ktorú nevidíte” poukazuje na politickú propagandu počas vojnových období a na manipuláciu verejnej mienky prostredníctvom médií. Film je hlavným zdrojom informácií o ktoré sa budem v nasledujúcich riadkoch opierať. Táto téma si totiž naozaj zaslúži aby sa o nej hovorilo. Čo najviac.

Už názov filmu nám prezrádza, čo od neho môžeme očakávať a akú tému nám nastolí. Moja prvá myšlienka bola, že dokument bude poukazovať na brutalitu vojen a odhalí nám neľútostivé zábery priamo z miesta činu. Sčasti to bola pravda, no film šiel oveľa viac do hĺbky tejto problematiky. Poukázal na to, čoho všetko sú schopné svetové veľmoci a ako veľmi sú im pri tom nápomocné médiá. Áno, aj najväčšie mienkotvorné médiá ako napr. britská televízia BBC a denník The Guardian, či americký The New York Times niekoľkokrát pochybili a podsúvali svojmu publiku dezinformácie. Nie je však dezinformácia ako dezinformácia. Pokiaľ sa týkajú tak citlivej témy ako sú vojny a necitlivé vraždenie ľudí, dokážu dezinformácie spôsobiť nepredstaviteľnú hrôzu. Poďme sa ale pozrieť na niekoľko konkrétnych situácií.

Jedny z prvých náznakov politickej vojnovej propagandy môžeme badať už počas prvej svetovej vojny. Vtedajší britský premiér David Lloyd Georde si uvedomoval silu médií a neváhal kontaktovať britský denník The Guardian. Domnieval sa totiž, že ak by ľudia poznali skutočné následky vojny, skončila by to jedného dňa. V tomto istom období bol britskými kameramanmi Geoffrey Malinsom a Johnom McDowellom natočený propagandistický film s názvom Bitka na Somme. Na stránkach najväčšej internetovej encyklopédie, Wikipédii, sa uvádza, že veľké množstvo natočených materiálov však neprešlo cenzúrou britského Ministerstva obrany. Dôvod je jednoduchý - ich cieľom bolo pomocou tohto filmu motivovať ľudí a podporiť ich vo vojnových aktivitách. Film preto nesmel obsahovať žiadne scény, ktoré by nádejných mladých vojakov mohli odradiť či demotivovať.

Priekopník novodobej propagandy, Edward Bernays, bol prvý, kto použil dnes už známy pojem “public relations”. Zaujímavé je, že tento termín vznikol ako výsledok moderných propagandistických techník, ktorých zámerom bolo presvedčiť mladých Američanov, aby sa zúčastnili vojny v Európe. Americký politik Woodrow Willson zistil, že najlepší spôsob ako Američanom vojnu “predať” je hrať na ich city, podvedomé túžby a potreby. Ako príklad si môžeme uviesť známy obrázok americkej Sochy Slobody zahalenej v plameňoch, pod ostrou paľbou nemeckých lietadiel. Ktorého Američana by takýto pohľad nechytil za srdce, všakže? Politici veľmi dobre vedeli, čo robia a prečo to robia. A médiá im ich prácu uľahčovali.

Vezmime si napríklad taký Pentagón. Tento “symbol amerického vojenstva” vraj ročne minie v priemere takmer miliardu dolárov na vojnovú propagandu a reklamu. Zabezpečujú ju, ako inak, prostredníctvom mediálnych spoločností, s ktorými má Pentagón uzavreté zmluvy o tom, ako majú spracovávať informácie a manipulovať verejnú mienku. Nie je to postavené na hlavu? Bývalý prezident USA, Barack Obama, ktorý o sebe mimochodom veľmi rád deklaroval, že je striktne proti vojne, súdne stíhal tzv. “whistleblowers”, vo voľnom preklade donášačov, pôsobiacich v internetovej whistleblowing organizácii WikiLeaks. Táto nezávislá nadnárodná organizácia zverejnila tisíce tajných dokumentov z Pentagónu, ktoré priamo popisovali masové vraždenie civilistov v Iraku a Afganistane. V jednom z nich sa dokonca písalo o pláne zničiť organizáciu Wikileaks, zastrašiť informátorov, odhaliť ich totožnosť a zdiskreditovať ich. Prečo mal Obama potrebu zastrašovať informátorov z WikiLeaks? Čoho sa obával? Prečo počas svojho funkčného obdobia nestiahol americké vojenské jednotky z vojnových oblastí? Obama bol veľmi dobrý marketér a myslím si, že v jeho prípade sa ujalo pravidlo “stokrát opakovaná lož sa stane pravdou”. Ako inak si vysvetliť fakt, že napriek jeho počinom obrovské množstvo ľudí slepo verilo jeho slovám prezentovaných médiami?

Okrem pojmu “public relations” vojnové obdobie pomohlo zrodu ďalšieho nového termínu, tzv. “embeddingu”. Môžeme si pod ním predstaviť zakomponovanie novinárov do vojenských jednotiek. Dochádzalo k nemu už napr. v čase invázií amerických vojskám do Kuvajtu. Človek by si mohol myslieť, že ak nejaký novinár riskuje svoj život a prináša informácie priamo z vojnovej oblasti, tak informácie, o ktoré sa podelí, budú autentické a pravdivé. Opak bol však často pravdou. Napríklad taký americký The New York Times po zhodení atómovej bomby na japonské mesto Hirošima informoval o tom, že žiadne ochorenie v dôsledku ožiarenia neexistuje. Zaujímavé je, že článok publikoval novinár, ktorý bol prepojený s ministerstvom obrany USA.

The New York Times takisto nepravdivo informoval o to, že bývalý iracký prezident Saddám Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia. The Observer, liberálny britský denník zverejnil rovnaké falošné tvrdenie. Noviny sa za šírenie dezinformácie ospravedlnili až o rok neskôr. Prečo? V roku 1991 disponoval Irak množstvom rôznych nukleárnych, chemických a biologických zbraní. Netrvalo to však dlho, nakoľko ich kvôli nátlaku UNSCOM (United Nations Special Commission) do roku 1998 úplne eliminovali. Televízia BBC však dlhú dobu o tejto zmene neinformovala. Experti tvrdia, že BBC jednoducho opakovala dookola tie isté klamstvá, ktoré zaznievali pred a na začiatku invázie, namiesto toho, aby “investigovala” a informácie poriadne preverovala. Zamestnanci BBC majú však iný pohľad. Tvrdia, že ich úlohou je odvysielanie správ o tom, čo hovoria politici a nie skúmanie, či je to, čo hovoria, pravda. Niektorí však priznávajú, že mali byť viac “investigatívni”. Ja osobne si myslím, že bolo ich povinnosťou si tak dôležitú informáciu preveriť. Je príliš podozrivé, že to nikomu z nich nenapadlo.

Carne Ross, vedúci diplomat britskej delegácie pre OSN, zodpovedný za uvalenie embarga proti Iraku zastáva názor, že novinári majú veľmi malú šancu robiť niečo iné ako prijímať “ich” verzie udalostí a viac-menej bez úprav ich posúvať ďalej verejnosti. Podľa neho je vláda akýsi stroj na informácie, ku ktorým udeľuje novinárom prístup na základe ich “loajálnosti k výkladu udalosti”. Loajálnosť k výkladu udalosti? Nemá byť práve novinár prvá osoba, ktorá o všetkom pochybuje, preveruje si informácie a kritické myslenie je u nej na prvom mieste? Niektorí novinári sa za to hanbia, iní tvrdia, že žijú v obavách. Niektorí sú však stále toho názoru, že cieľom žurnalistiky nie je zmeniť svet. Ich prácou je vraj informovať divákov najlepšie ako vedia, aby si mohli spraviť vlastný názor. Otázkou je, ako si má publikum spraviť správny názor pokiaľ nedisponuje všetkými informáciami? Ako príklad si môžeme uviesť útok Izraelčanov na Palestínsku loď. V médiách bol odprezentovaný iba jeden uhol pohľadu, ten izraelský. Po istom čase sa na internete objavilo skutočné video z útoku, na ktorom bolo jasne vidieť, ako incident reálne prebiehal. Televízia BBC túto informáciu úplne odignorovala, a to vo všetkých troch hlavných spravodajských reláciách.

V závere dokumentu autor John Pilger vysvetľuje, že novinári nemusia nutne riskovať svoj život aby zistili pravdu. S tým si dovolím stopercentne súhlasiť. Dodáva však, že novinári by mali byť natoľko odvážni, aby sa dokázali postaviť tým, ktorí sa im snažia informácie podsunúť. Vždy by mali pochybovať o oficiálnej verzii. Jeden známy novinár, Claud Cockburn, povedal: “Nikdy neverte ničomu, pokiaľ to nie je oficiálne popreté.”, a ja sa s ním úplne stotožňujem. Pochybovanie, zvedavosť a neustále baženie po informáciách je v nás zakorenené už od narodenia, no vplyvom médií sa podľa mňa náš mozog stáva čím ďalej tým lenivejší a je preňho pohodlnejšie prijať informáciu v takej podobe, ako je odprezentovaná médiami namiesto toho, aby sa nad informáciou kriticky zamyslel.

(článok vznikol ako školská práca)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

O čom je kauza Dobytkár a čo odhalila?

Najvyšší súd vo štvrtok rozhode, či Bödöra nechá na slobode.

Dobré ráno

Dobré ráno: Na Iránske jadrové zariadenia ktosi zaútočil

Ako napreduje iránsky jadrový program.

Stĺpček Zuzany Kepplovej

Expremiér nie je pri Dobytkárovi nezaujatý

Roberta Fica ani nemusíme k celej veci vyvolávať, hlási sa sám.


Už ste čítali?